VIANOČNÉ ČÍTANIE NA POKRAČOVANIE TU!


Vianočné čítanie na pokračovanie

Pre našich priaznvcov sme prichystali vianočné čítanie z knihy Hawránok. Podtitul knihy - Tajný chrám keltských druidov, ukrytý v slovenských lesoch  - čiastočne prezrádza, o čom bude kniha. Anotácia na zadnej strane zas to, že hlavnou hrdinkou je Néde. Jej príbeh sa začína v Hwozde, jej rodnej osade, ktorá sa nachádza neďaleko rieky Váh. Má práve štrnásť rokov, keď si ju bohyňa temných síl vyhliadne a žiada si ju ako obeť pri najbližšom keltskom sviatku - samaine.
 
 

Piesne ďateliny

 

V sýtomodrom ovzduší, pretkaným žiarivými prstami svetlovlasého boha Taranisa, sa chvela melódia. Taká tá šantivá, nezbedná, ktorá sa objaví vždy, keď na zem prichádza Eriu, najkrajšia panna Zásvetia. Má dlhé, žiarivo biele vlasy. Splývajú jej až po zem, vrastajú cez steblá trávy  ku korienkom zeme. Z nej  Eriu čerpá silu, aby urobila svet spevavejším, voňavejším a krajším.  A biela ďatelina, ktorá kvitne v jej stopách, spieva.

Viem to, pretože tak mi to rozprával môj brat  Kair Lamoš,   ktorý pred mnohými rokmi odišiel cestou Modrej rieky na Ostrov jabloní. 

„Má ešte dvanásť ďalších sestier,“  hovoril mi Lamoš, „a každá nesie v sebe zatmenie jedného mesiaca. Najstaršia je Olwen, potom Olsín, Ogwen, Luane, Lugga, Lugaid, Larda a Lebor, to sú dvojčatá.  No a ešte Gwiona, Gara a Tara. Eriu je z nich najmladšia aj najkrajšia. Jej otec Yngwan ju stráži ako oko v hlave. Nechce ju pustiť medzi obyčajných smrtelníkov. Bojí sa, že sa Eriu zamiluje a ľahne si ku boku muža. Keby sa tak stalo a Eriu by otehotnela, Zásvetie by stratilo svoju moc a všetky duše mŕtvych by sa rozbehli medzi nás. Vieš si predstaviť, aký chaos by nastal? Preto si Yngwan priputáva Eriu k sebe reťazou zo strieborných hviezd. Na noc si kladie nohy do jej lona. Mnohí bohovia sa už snažili získať jej priazeň, ale Yngwan ich vždy zahnal od brán Zásvetia. Dokonca ani Taranisove lúče nemohli pohladiť Eriinu tvár.

Možno by bola Eriu navždy uväznená v Zásvetí, keby jej múdrosť nebola ešte väčšia ako jej krása. Vymyslela si na svojho otca lesť. Raz v noci prikázala svojej slúžke Arian Rod, aby si obliekla jej šaty.  Ešte predtým opila otca medovinou. Keď išiel spať, položil svoje nohy do Arianinho lona. Len čo zaspal, Eriu vyšla von zo Zásvetia, aby si konečne obzrela svet ľudí. Prechádzala sa po lúkach a jej dlhé vlasy, pretkané svetlom mesiaca, sa dotýkali zeme. Prebúdzali korene tráv. Vyvolávali kvety z hĺbok. Oslobodzovali vône.  V jej stopách kvitla mesačná ďatelina, rovnako žiarivá a biela, ako vlasy Eriu. Prechádzala sa celú noc, až kým sa nad líniou hôr neobjavili prvé ranné zore. Božský Taranis[1] sa práve prebúdzal. Z polosna uzrel Eriu. Vzal na seba podobu jeleňa so zlatým parožím a rozbehol sa k nej. Eriu sa ho zľakla a premenila sa na laň. Utiekla pred ním do brán zásvetia.  Zostala po nej len tá biela ďatelina. A piesne prebudenej zeme. Taranisov obraz sa jej však hlboko vryl do srdca. Preto vychádza každú jar znovu zo zásvetia, aby sa s ním stretla.“

Tak mi to rozprával môj brat Lamoš.

Eriu mi každú jar prinášala od neho pozdrav:  kvety plánok, čo rozkvitali za našou osadou.  Milovala som vôňu jabloní. Len čo sa objavili na stromoch prvé puky, chodievala som do posvätného hája a hádala som, v ktorom z pukov sa ukrýva maličká Etien, víla, ktorú Eriu nosí ako ozdobu v svojich dlhých žiarivo bielych vlasoch.

Tento rok Eriu prišla skoro, ešte pred beltainom[2]. Jablone voňali silnejšie než inokedy a piesne ďateliny zneli hlasnejšie. Preto som vedela, že môj brat sa vráti, mocnejší o dvanásť  rokov. Za ten čas sa z neho stal fílí[3], múdry muž, ktorého druidi naučili svojim tajomstvám a ktorý vie, že slovo je silnejšia zbraň, než meč.

Tešila som sa naňho tak, ako sa vie len sestra tešiť na milovaného brata. Veď bol jediný, ktorý ma v časoch útleho detstva brával za ruku a odchádzal so mnou do lesa,  ukazoval mi rôzne byliny a a rozprával mi o ich liečivej moci. Keď som bola malá, rada som sedávala pri jeho boku a pozorovala čudesné obrazy zvierat, ktoré kreslil koncom zastrúhaného konára do hliny. Pri matkinom boku nebolo pre dievča miesto.   

Naším rodovým bohom bol Taranis a totémovým zvieraťom jeleň so zlatým parožím.  Pod kopcom, na ktorom sa rozprestierala naša osada, bolo jeleňov viac než dosť. Muži ich nelovili – veď boli božským prevtelením slnečného Taranisa - a nelovili ani lane, pretože tie tvorili sprievodnú družinu bielovlasej Eriu. Možno aj preto Taranis obdaril naše ženy svojim dotykom. Mali vlasy rovnako zlaté ako on.

Len ja som bola výnimka. Taranis si pri mojom narodení zakryl svoju slnečnú tvár a obdaril ma vlasmi farby odchádzajúcej noci, tmavými, so zábleskami hviezd. Aj oči som mala iné než naše krásne, plnoboké  ženy.  Veľké a temné,  akoby mi ich prepožičala bohyňa Rigani.

Považovala som sa za najškaredšie dievča rodu a vôbec som sa nečudovala, že ma matka nemá rada. Napokon, bohovia to tak odjakživa určili: dievčatá neboli stvorené pre náruč matiek, ale pre náruč mužov. Zdalo sa mi celkom prirodzené, že matka nadovšetko miluje svojich plavovlasých synov, rozmaznáva ich a chráni, pečie pre nich vyberané jedlá a dáva im najlepšie kúsky zajačiny. Nezávidela som svojim bratom. Brala som svoj údel taký, ako mi ho prisúdili bohovia: vždy v tieni, vždy v pozadí, vždy po ruke. 

No tušila som, že môj osud bude iný, aj keď som ešte nevedela, aký. Nestanem sa jednou z mnohých. Nebudem zohrievať lôžko nášho ádriho[4], ani na jednu noc. Neprejdem slávnosťou panien, počas ktorej dievčatá z osady berú na seba podobu bielovlasej Eriu.

Môj otec zmizol v deň, keď som vyšla z lona svojej matky. Vykĺzla som odtiaľ spolu so svojim bratom – dvojčaťom. No hoci sme sa s Bariom tlačili spolu pod jej srdcom, boli sme takí rozdielní ako deň a noc. Bariu prišiel na svet prvý a bol ako všetky deti v našej osade. Silný, bacuľatý, svetlovlasý, s ružovou pokožkou. Držal však v ruke moje vlasy – a vytiahol ma za sebou. Svoj pravý opak:  škaredé neduživča s bujnou šticou na hlave a matnou, pokrčenou pokožkou. Bariu kričal, ja som mlčala. Matka ma podala najbližšej otrokyni a Baria si priložila k plnému, naliatemu prsníku. Otec sa na to chvíľu pozeral, potom sa otočil a odišiel. Nikdy sa do nášho domu nevrátil.  Matka mi často rozprávala o tom okamihu. Určite chcela, aby som sa cítila prevnilo. Opisovala každý okamih tej chvíle. Ako sa na ňu pozeral. Ako mu trhalo kútikom v očiach. Aký bes mu nahnal na čelo tiene tenmnoty. Ktorá zo Zlostníc mu zvierala srdce.

Vinila z jeho odchodu mňa. Hovorievala, že sa ma pri narodení musela dotknuť škaredá starena Rigani[5] a premeniť ma z bielovlasého, ružového stvoreniatka na vrtošivé a vychudnuté batoľa. Nikomu som sa nepáčila, len svojmu bratovi Lamošovi.

Kým bol Lamoš s nami v osade, život sa mi zdal krásny, aj napriek tomu, že na mňa vial matkin chlad. Učil ma vrývať do vyhladenej hliny podobu zvierat, vnímať reč oblakov, nárek vetra, silu dažďa a piesne starých bardov. Poodhalil mi aj tajomstvá našich bohov a tak som vedela, že slnečný Taranis sa vždy na jeseň premieňa na zachmúreného Teutata[6], ktorý má na hlave baranie rohy a vyžaduje si ľudské obete. Nik nevie utíšiť jeho hnev. A keď sa hnevá, baranie rohy mu udierajú do najvyšších skál, hromobitie je jeho rev, krupobitie je jeho pot.  Žmurknutím oka spúšťa z hôr snehové lavíny. Škrabnutím nechta premieňa svet na ľad. No trvá to len dovtedy, kým znovu nevyjde na svet Eriu. Vtedy sa strašný Teutates opäť premieňa na zaľúbeného zlatovlasého Taranisa, ktorý nechce nič iné, iba nájsť svoju milú.

Milovala som Lamošove príbehy a počúvala by som ich celé dni. Jeho však ovládol dych túžby a chcel porozumieť umeniu siedmych božských remesiel. Preto sa rozhodol stať fílim, žiakom druidov.

Dodnes si pamätám deň, keď ho odniesla Modrá rieka Wag[7]. Jej spenené vlny od rána spievali pieseň ďalekých ciest. Na prístavisku, ktoré patrilo nášmu ádrimu, pristala loď cudzích kupcov. Lamoš už na ňu čakal. Nastúpil na ňu, obzrel sa, oprel o zábradlie. Loď sa vzďaľovala od brehu a on mi mával. Vietor doniesol jeho slová:

„Vrátim sa o dvanásť rokov, Nédé. Potom spolu vyhľadáme otca!“

Odvtedy som často chodievala do prístaviska na brehu.  Najradšej by som počítala zrnká času, čas však nie je zo zrna, nepresýpa sa, len tak plynie. Pre malé dievča, čo čaká milovaného brata, príliš pomaly. Sedávala som opretá chrbtom o kameň, snívala o tajuplných diaľkach, o širokých vodách, uprostred ktorých sa skrýva posvätný ostrov jabloní.

Snívala som tak každú jar, keď na svet prichádzala najkrajšia panna zásvetia, Eriu, aby sa stretla s Taranisom.



[1] V keltskej mytológii zosobnenie dopoludňajšieho slnka.

[2] Beltain – kelstký sviatok jari, oslavoval sa 30-tého apríla

[3] Žiak druida

[4] Vodca keltského kmeňa, vládca, resp. kráľ.

[5] V keltskom panteone bohyňa osudu, vedela brať na seba rôzne podoby

[6] Iná obdoba slnečného boha, predstavuje popoludňajšie slnko

[7] Váh – toto pomenovanie pochádza až z keltských čias

 

 

Pokračovanie

 

Snívala som tak aj  v deň, keď do našej osady vkročili žreci z Hawranieho chrámu. Priviedol ich Ollam Mart.  Tak, ako môj brat Lamos, aj on prešiel dvanásťročným učením na Ostrove jabloní. Na rozdiel od Lamoša však už bol zasvätený. Každý vedel, že si ho najvyšší žrec Hawranej bohyne vybral za následníka a zveril mu tie najnáročnejšie úlohy. Patril k ním aj výber treťorodených synov.

Ollamov príchod vyľakal moju matku. Tak veľmi, že poslala pre mňa otrokyňu Ywru, ktorej ma po narodení zverila.

Obúvala som si na brehu Modrej rieky ľahké, plátené črievice. Na rozdiel od iných dievčat, ktoré sa vyhýbali slzám riečnej bohyne Boan[1] – tak sme volali šíre vody riek – sa mi hry vo vode páčili. Nebála som sa, že voda odplaví moju plodnosť a že mi pokožka zošupinatie ako telá rýb. Milovala som sviežosť, ktorú mi  slzy Boan dávali, dobiedzanie vĺn, aj pohladenia hladiny.

Jednu nohu som mala obutú, ale na tej druhej  sa ešte stále trblietali kvapky. Utrela som si ich cípom modrých šiat. Siahla som vedľa seba, že si obujem aj druhú topánku – no miesto, kde ešte pred chvíľočkou bola, zívalo prázdnotou. Na okamih sa mi zazdalo, že mi pamäť odletela z hlavy a neviem, čo kde dávam. No potom som si uvedomila, že topánka tam naozaj bola, pekne a spôsobne ležala vedľa druhej, kým som sa plačkala vo vode. A potom mi to došlo. Za takú kratučkú chvíľu mi mohol topánku zobrať iba Rarach.

„Vráť mi ju!“ zakričala som.

Chcel sa hrať. Črievica sa z ničoho nič objavila o kúsok ďalej, pri kríku jarabiny. Rarachova tvár sa zaškľabila medzi vetvičkami, ozval sa jeho smiech.

Ja som však nemala čas na naháňačku. Vedela som, že ma doma čakajú. Preto som odkrivkala ku kríku, s jednou nohou vyzutou, druhou obutou - a zohla so po topánku.

Plavne sa zdvihla vo vzduchu. Preletela mi okolo nosa a zosadla na kameni pri Modrej rieke.

„Rarach!“ zvolala som. „Prestaň! Lebo poviem pani Erborg, že si sa ku nám nasťahoval.“

Topánka sa z kameňa zdvihla a váhavo poputovala ku mojej bosej nohe. Sadla som si do trávy a obúvala sa. Vedela som, že sa Rarach moce kdesi nablízku, no neukázal sa, potvora, bál sa, že sa na neho hnevám, že ho prezradím svojej matke.

Napokon mi ho prišlo ľúto.

„Predo mnou sa nemusíš skrývať. Viem, že si iba protivný domový škriatok, ale odkedy odišiel Lamoš, ani sa nemám s kým porozprávať. Tak už vylez.“

Tráva sa rozostúpila a zem sa začala dvíhať do malého kopčeka, aký robia krti. Napokon sa nad kopcom objavila aj hlava. Nie, hlava nie – Lamoš ma predsa učil, že slová majú byť presné a nemá ich byť priveľa, pretože potom sa v nich stráca pravda. Takže najprv sa objavila strapatá, hustá štica ktohovie akej farby, možno orechovej, možno oblačnej, možno trávovej, možno jarabinovej – v každom prípade však štica mala farbu všetkých premien. Tak ako aj škriatok, čo vyliezol zo zeme. Siahal mi po kolená a pohoršilo ma, že je nahý. Našťastie jeho nahotu skrývali dlhé chlpy rovnakej farby, ako štica.

„Neprezradíš ma pani Erborg, však?“ poprosil ma, keď si prisadol ku mne.

„Neprezradím.“ sľúbila som mu.

„Tak ti poviem jedno tajomstvo. Čakajú na teba ťažké dni, Néde. Stratiš všetko. Uvidela ťa Tá, ktorej meno je lepšie nevysloviť.“

„A to som si myslela, že si priateľ,“ vzdychla som si pohoršene. „Kuvikáš horšie ako kuvik.“

„Som tvoj priateľ,“ odpovedal mi. „Aj kuvik je tvoj priateľ. Ach.... ja radšej miznem.“

Ani to nedopovedal a zavŕtal sa dole hlavou do krtieho kopca.

Hneď som zistila, čo ho vyľakalo.

Dole kopcom sa ku mne ponáhľala otrokyňa Ywra.

„Ponáhľaj sa, Nédé,“ kričala z diaľky. „Pani Erborg je nervózna, pohrozila mi, že ak ťa ihneď neprivediem, vyšľahá ma bičom.“

„Neboj sa, Ywra,“ chlacholila som ju, „nedovolím, aby tvoj chrbát ozdobili ďalšie jazvy! Nevieš, čo matka chce?“

„Nuž – tú najdivnejšiu vec na svete,“ odpovedala mi Ywra a jej zdvihnuté obočie dávalo tušiť, že aj v nej vrie zvedavosť. „Chce ťa dať ostrihať.“

„Čože?“ zadivila som sa. „Ostrihať? A to už prečo?“

„Ja neviem,“ pokrčila Ywra ramenami. „Možno chce tvoje vlasy obetovať Teutatovi, alebo niektorému z iných bohov a poprosiť ho, aby ich premenil na také isté, ako majú tvoji bratia.“

Jej vysvetlenie sa mi zdalo logické a tak som pridala do kroku. Koniec koncov, veď aj ja som chcela byť ako ostatné dievčatá z nášho rodu, plavovlasá, modrooká a plnoboká. Ak k tejto premene má prispieť obeta mojich vlasov, rada ju podstúpim.

______________________________________________________________________

Od Modrej rieky Wag viedla do našej osady na vrchu kopca úzka kľukatá cestička. A hoci mnohé osady Keltov už mali svoje mená, my sme tej svojej hovorili iba tak obyčajne: Hwozd. Snáď preto, že bola stratená uprostred húštin a zdalo sa, že cesty do nej nevedú. Alebo že ich pohltil obor Less[2]. Začaroval ich. Ukryl vo svojich rozkonárených vlasoch. Tak ako chodníček, úzku prť, po ktorej som práve kráčala.

Len čo som prešla cez drevenú bránu, ozdobenú jelením parožím, všimla som si Ollama a jeho sprievod. Nezvyčajný ruch na kruhovom námestí prezradil, že sa deje niečo dôležité. Nestihla som však zistiť čo, pretože matka ma vtiahla do domu. Zavrela dvere a vtisla ma do stredu kuchyne. Miestnosť osvetľoval oheň.

„Podaj mi nožnice,“ prikázala otrokyni Ywre, „a prichystaj vápno.“

Schytila do dlaní najdlhší prameň mojich vlasov, zdvihla ho proti žiare ohňa. Chvíľu pozorovala odblesk svetla, ktorý sa odrážal v kučerách. Kým zastrihla, cez pery sa jej pretisla veta:

„Áno, sú presne také, ako mal aj tvoj otec.“

Pramene vlasov padali na zem a ja som začudovane uvažovala nad tým, prečo ma môj otec opustil, keď bol čiernovlasý ako ja. A vôbec, kde sa vzal medzi svetlovlasými Keltmi? Bol cudzinec? Ak áno, odkiaľ prišiel? A kam odišiel?

Nikto mi však nedal odpovede na nevyslovené otázky. Dokonca ani Rarach. Ale ten by nemohol, ani keby chcel. Veď by prezradil svoju prítomnosť. Potešilo ma, keď som jeho strapatú šticu uvidela za strešnou kladou, na ktorej otrokyňa Ywra sušievala lesné bylinky. Roztopašne na mňa žmurkol a urobil dlhý nos. Chcel ma rozosmiať, no nepodarilo sa mu to.

Pani Erborg mi pripomenula otca...

Odvrátila som oči od Rarachovej štice a sústredila sa na premenu, ktorá ma čakala. Len čo sa na zemi ocitla posledná kučera, matka mi natrela vlasy mazľavou kašou, namiešanou z vápna a hliny. Naši muži ju bežne používali, patrila k ich každodenným ranným rituálom.  Naniesli si ju v hrubej vrstve na hlavu, až ju mali pokrytú ako helmu a celkom bielu.  Matka mi vytvarovala na presne taký účes, aký nosili aj moji bratia. Keď zaschne a stvrdne, vydrží dlhé dni. Preto sa bolo treba účesu dôkladne venovať. Prstom naznačila vlnovky, vodorovné na temene hlavy, kľukaté vôkol čela.  Potom mi podala nové, čisté šaty. Nebolo to dlhé dievčenské rúcho, aké som mala doteraz, ale krátka halena a úzke nohavice. Obliekla som sa do nich a nahla nad nádobu s vodou, aby som sa aspoň trochu obzrela.

Pokojná hladina mi ukázala podobu, ktorú som dôverne poznala. Bola som slabšou a tmavšou kópiou svojho brata Bariu.

Matka ma chytila za ruku – snáď prvýkrát v živote – a vyviedla z domu na kruhové námestie. Stál tam Ollam Mart, spolu so svojou družinou.

„Trvalo ti to dlho, pani Erborg,“ povedal zamračene. „Vieš, že Hawrania bohyňa nerada čaká.“

Podstrčila ma dopredu a odvetila:

„Tu máš môjho treťorodeného syna,“ povedala mu, „môžeš ho odviesť so sebou.“



[1] Keltská bohyňa vôd

[2] Mytologická postava