Maroš M. Bančej a jeho pohľad na Zakázanú záhradu Zuzany Kuglerovej

Zakázaná záhrada nás sprevádza od čias našich biblických prarodičov. Stačí sa zasnívať a každý z nás si ju dokáže predstaviť v tej sebe vlastnej, tajomnej, vzrušujúcej či hrozivej podobe.

A ako k tomu snu o zakázanom priestore imaginácie pristúpila autorka?

Zuzanu Kuglerovú vníma široká čitateľská obec najmä ako prozaičku. Autorka sa môže hrdiť tým, že jej knihy, ktoré oscilujú medzi žánrom povestí a fantasy, oslovili tisícky čitateľov a tituly ako Hawránok či Čarodejnica z Petrovíc sa pravidelne umiestňujú na čelných miestach v čitateľských rebríčkoch. Avšak druhým pólom, takpovediac bytostnou emocionálnou časťou Zuzany Kuglerovej, je poézia. Práve preto má na svojom konte niekoľko kvalitných básnických zbierok, pričom jej najnovší poetický opus znesie aj tie najprísnejšie kritéria.

Dá sa vtesnať niekoľko desaťročí bolestivo prežitého života do jednej zbierky? Zrejme áno. Autorka Zakázanej záhrady to dokazuje priamo básňou a vierou v slovo a svoj básnický talent. Na širokej ploche vyše sto-sedemdesiatich strán prechádza spomienkami, tým zázračným ale zároveň trýznivým vnútorným albumom citov, obrazov a situácií, ktorý nosíme v sebe, avšak iba poniektorí to vieme pretaviť do umeleckého tvaru. Osem častí zbierky, osem uhlov pohľadu na seba, na svoje lásky, bolesti, straty a nachádzania, ale aj na svet okolo, na údel človeka.  Zuzana Kuglerová sa neschováva za postmoderné čarovanie so slovami, nezahmlieva to čo chce povedať, ale hľadá správny zrozumiteľný jazyk a ním komunikuje s čitateľom. Úprimná až na dreň, kritická aj sebakritická, milujúca, strácajúca, hľadajúca. „Neviem, kam zmizli staré mamy, / Čo mali v očiach teplo oráčin / Vo vráskach vôňu čerstvej slamy / A v srdci biely obláčik.“ píše autorka vyznanie – spomienku, aby úplne v inom emocionálnom rozpoložení ukončila báseň Šťastné fotografie s podtitulom „Pätnásť rokov v záchodovej mise“ mrazivým konštatovaním: (Ak som niekedy prežila peklo, tak som ho zažila v cirkvi). Nie, nejde tu o nejaký prvoplánový útok. Autorka úprimne bilancuje konkrétny čas a stopy, ktoré v ňom zanechali konkrétni ľudia. A tak by sme mohli pokračovať v prípade básni so sociálnou tématikou, básní hľadajúcich dobro v ľuďoch či  citlivo mapujúcich svet, ktorý nás obklopuje. Láska, ktorá sa vozí s nami v tom istom autobuse, jeseň čo nás nenápadne pozdraví pred kaviarňou, okolo ktorej už roky prechádzame, nádej, ktorá sa nedá stratiť, keďže nás šteklí pred spaním v podobe krídel. Vstúp teda čitateľ do Zakázanej záhrady. Je to skrátka záhrada,  v ktorej rastú kvety skutočnej poézie.