Poézia Zuzany Kuglerovej očami Štefana Zeiglera

ZK vstupuje do literárneho sveta ako stredoškoláčka, priamo zo školských lavíc, alebo lepšie, priamo v školskej lavici, ako dievča, ktoré sa hľadá vo svojich pocitoch, vo svete, v ktorom žije, vo vzťahoch. Stretávame ju v životnej etape, v ktorej si viac kladie otázky, než nachádza odpovedí. Za hrsť naivity, malý kúsok ženy. Asi aj preto, názov prvej zbierky Madona v hmlách, ktorá vyšla v roku 1979. Vyznačuje sa bohatými farbami, ako aj priehrštím ženskej naivity. Napriek tomu si uvedomuje jasne – - pre poetku včas, pre dievča možno príliš skoro - , že ku kráse patrí smútok a k láske jej pominuteľnosť. ZK pomaly púšťa čitateľa do svojej duše, ktorú neskôr naplno roztvorí a vyzlečie donaha. Ešte trochu dievčensky a hanblivo, ale úprimne. A tak sa aj pri čítaní dozvedám, že je myslením zrejme dva kroky pred svojimi rovesníčkami kladením otázok , ktoré nie sú pre jej generáciu v 70-tych rokoch minulého storočia samozrejmé (dnes je to už trochu iné). A píše s otvorenosťou, ktorá nie je v tom čase samozrejmosťou (báseň Sedemnásťročná, Panenstvo). Pritom hýri množstvom krásnych, až príťažlivých obrazov.

Taká je láska./Prúd slnka v mojej hlave/do biela vyzvonené kopytá. / Viečko, čo o tmu popýta.

Kým „prúd slnka v mojej hlave“, ešte znie dievčensky naivne, „viečko, čo o tmu popýta“ vyvoláva zahalený pocit rozkoše.

V menšom rozsahu zbierka obsahuje aj sociálne a spoločenské témy (Vibrácie ) a ten, kto sa pozrie do zbierky pozorne zistí, že smerom ku koncu začínajú prebleskovať až baladické tóny (Valentína), ktoré sa neskôr v Zuzkinej tvorbe rozvinú do plného venca

Čím viac sa zbierka blíži ku koncu, tým viac sa množia sentimentálne smutné témy, akoby už príprava na ďalšiu zbierku.
Tak never láske. Ples sa nekoná!
Stokrát ťa sklame,
kým jej odzvonia ...
„Asi tak nejak zachutilo smútkom,
keď príval zmyslov
po prvýkrát mi udrel do nozdier
a takmer sa to podobalo na lásku!

A ten smútok sa preniesol aj do druhej zbierky Opakovaný záber, ktorá vyšla v roku 1982. ZK má 28 rokov, je mladou ženou a jej lásky už naplno zahaľuje smútok, ktorým končí svoju prvú zbierku a naplno odhaľuje svoj citový svet, ktorý nie je jednoduchý a kolíše sa ako na hojdačke, podobný baladickému príbehu Tristana a Izoldy. Príklon k balade (ale aj k próze) sa tu prejavuje už jednoznačne. Môžeme tu už aj vysledovať určitú dejovú líniu. Kým v prvej zbierke sa ešte strieda viazaný verš s voľným, v tejto zbierke voľný verš jednoznačne zvíťazil. Zbierka je ľúbostnou poéziou, ktorá nie je ľúbezná. Naopak, veď je hrou – a v hre sa vyhráva i prehráva.
Máš všetky výhody
a predpoklady pre hru.
A predsa som to ja,
ktorá vyhrávam svoju prvú prehru.
Vytratila sa dievčenská naivita a vystriedala ju každodenná, miestami drsná realita. Vecnosť:

Vyvrcholenie:
mama so smutnými očami,
mama od ktorej sa trhám tak,
aby bolo počuť, ako sa láme krv.
(Druhý výstup niektorého dejstva)

alebo

Kladivko v mozgu
tepe teplú nákovu
Všetko ma svoju zákonitú postupnosť.
...
Do roka a do dňa
budem mať presný harmonogram
veci minulých:
(Skutočnosť)

Ako vidieť aj v týchto z kontextu vytrhnutých ukážok, ani vecnosť neuberá ZK z jej obrazotvornosti.

Nahá vecnosť a bohatá obrazotvornosť rozvíjajúca sa na príbehu Tristana a Izoldy je základná charakteristika tejto básnickej zbierky.
ZK opúšťa touto zbierkou svet poézie a ďalej sa venuje próze a svetu balád a rozprávok, so smútkom z nenaplnenosti očakávaní.

Chýbal už iba kúštik:
preplávať hradnú priekopu,
chytiť kačku a rozrezať ju napoly,
vybrať z nej vajce,
vypiť ho.
(Rozhovor neviem kedy).

Tretia zbierka Hraj sa so mnou vychádza po dlhej lyrickej prestávke 2016. Kto by čakal knižku básničiek pre deti nájde v knižke malého formátu pravý opak Je to najerotickejšia z básnických zbierok ZK. Aj keď hneď názvom prvej časti hrdo vyhlasuje: Ku mne cesty nevedú. Život sa medzičasom s poetkou príliš nemaznal. Už vie čo chce, ale túžby ju neopúšťajú. A preto:

Nakreslím ti ovečku

A pod ňou hrubú čiaru
cez ktorú nikdy neprejdem,
pod ktorou budem vždy
nedočkavá.

Hľadá, túži a čaká na svojho milého, nezabúda ako chutí rozkoš na vankúšoch, keď:

Opieraš ma o stôl,
hlavu mám opretú dozadu,
smejem sa.
Nedočkavá drsnosť
dnes nemá čas na nehu,
prikladáš mi ústa na hrdlo,
hryzieš ma.

Opäť tá drsná vecnosť, ktorá je typická aj pre jej predchádzajúcu zbierku. kým prepredchádzajúce verše písala mladucha, teraz ich vkladá do zbierky zrelá žena, napr. „pustošivé iskrenie“, na ktoré si spomína v básni Miluj ma pomaly a nežne.
Ale láska jej mieša v srdci soľ s cukrom (v básni Bojím sa) a preto píše báseň Nechcem ťa. Nemožno si nevšimnúť, že na scéne sa pohybuje „rozprávkarka“, ktorá nepíše len báseň, ale súčasne rozpráva aj príbeh. Do akej miery pravdivý, do akej miery vymyslený, to zostáva na čitateľovi, ktorý sa taktiež čítajúc túto zbierku vťahuje do autorkinej hry.
Hra o nakreslenú hranicu nadobúda dramatické kontúry. vyzýva:

Miláčik vstúp do mňa,
oviň sa okolo holubieho tlkotu,
ktorý mi rozbíja zvnútra hruď,
(Pamätáš sa?)
Aby hneď na ďalšej strane vykríkla:

Preklínam tvoje srdce.
aby ho zasypala tma a prah.
a prosí:

Vráť sa,
zabi ma celkom,
nechcem byť mŕtva
iba napoly.

A v tomto striedavom tóne volania a odmietania pokračuje celá zbierka. Ako na hojdačke sa striedajú všetky možné polohy hľadajúcej ženskej duše, ktoré sa zmietajú medzi hlasným odmietaním a našepkávaním diabla, s množstvom pochybností, ktorých sila v porovnaní s prvými zbierkami ešte nadobudla väčšiu intenzity, niežeby sa vekom zmiernila. Ako nástroj používa básnické nástroje naturalizmu (rozrež ma zvislo, voda rozrezaná napoly, rozčesol si ma búrkou) a poetickej fantázie, ktoré spolu vytvárajú napätie, ktoré dokáže k sebe pripútať vnímavého čitateľa. Preto zbierka ako celok, ale aj jednotlivé básne, sú schopné vyvolať vzrušenie – a to aj vďaka erotickému náboju, ktorú je v tejto zbierke najviac prítomný. Básnická zbierka Hraj sa so mnou je intímnou výpoveďou, v ktorej autorka v prevažne voľnom verši a jazzovom rytme saxofónu, odkladá posledné kúsky odevu zo svojej duše.

Kým Hraj sa so mnou je útla knižka, posledná zbierka ZK Zakázaná záhrada (2018)
je najrozsiahlejšia a obsahuje zrejme aj najdlhší časový úsek jej tvorby. Aj tematicky a formálne je najobsiahlejšia. Obsahuje intímnu poéziu, ako aj poetické balady, kým na druhej strane aj hlbšie kriticko-sociálne úvahy o svete, či črepiny z prírody. Hoci aj tu dominuje – podobne ako aj v predchádzajúcich zbierkach túžba po milovaní a hľadanie lásky, akoby v tejto zbierke bola rozvážnejšia, a preniká hlbšie do podstaty. Už nejde len o lásku, ide oveľa viac o slobodu, voľnosť i samotu. Zmysel života. A väčšej hĺbke zodpovedá aj viazaný verš, ktorý v tejto zbierke nadobúda oveľa väčší priestor než v predchádzajúcej tvorbe. Zbierka hrá všetkými farbami ženskej duše. Ak by sme hľadali spoločný motív, našli by sme ho najmä v čistote, symbolizovanú ľaliou, ktorú autorka hľadá, a tiež ružou, ktorá síce pichá svojimi ostňami, ale v spojení s ľaliou sú tou túžobnou symbiózou. Básne vznikali dlhšiu dobu, v rozdielnych životných situáciách a zo zbierky je to cítiť. Niekde znie volanie po láske ako milé dievčenské jašenie, inde akoby strhávalo všetky mosty, keď „ľaliový prúd strháva všetko, čo z teba vo mne zostalo“. Melancholické túžby dievčaťa strieda tvrdé vysporiadanie sa so sklamaniami. To čo zostáva je smútok („život príliš krátky na krásu, život príliš krátky na lásku“). Vrcholom Zakázanej záhrady je nesporne Žena pri studni, epická báseň, kde sa naplno rozvíja v tejto „rozprávkovej“ alegórii hľadania kľúča k sebe samému vo svete falše a sebectva. kladie veľa otázok, ale len jednu odpoveď. Kľúčom je život, ktorý pramení v čistote a tečie ako rieka. Večne. Osobnú, intímnu poéziu dopĺňa aj niekoľko básni, ktoré prekračujú osobnosť autorky a majú sociálny charakter a odhaľujú iný rozmer myslenia autorky.

Zuzka Kuglerová zverejňuje vo svojej poézii svoj príbeh, pri ktorom sa ale nesmie zabudnúť, že ide o literárnu tvorbu. Napriek tomu, že ho možno vztiahnuť na život jedného človeka, odráža rôzne polohy cítenia a vnímania svojho osobného mikrosveta, ktoré majú univerzálnu platnosť, čo dovoľuje čitateľovi, ak nájde v sebe k tomu vôľu, nájsť v ňom práve to svoje zrkadlo. Radosť, túžba, smútok, úvahy o zmysle existencie sú predsa imanentnou súčasťou každého človeka.

Štefan Zeigler