Recenzia filmu Voda, čo ma drží nad vodou na motívy knihy Pivo u Chárona/Voda, ktorej nikto neveril

 Základom každého úspešného  rozprávania je jeho autenticita, úprimná a pravdivá výpoveď. Silný filmový príbeh musí mať korene v hlbokom poznaní podstaty udalostí, i ľudí vtiahnutých do príbehu,  či príbeh ľuďmi vyrozprávaný.

    Hľadať neobjavené témy pre akékoľvek dramatické dielo je prakticky nemožné a nereálne, za predpokladu, že sa chceme pohybovať na ploche už osvedčených právd. Autor literárnej predlohy a filmového scenára Ondrej Kalamár presne vedel, kde je jeho autorské miesto. Presne tam, kde je studňa jeho empírie a hlbšieho poznania sveta a udalostí, ktoré vkladá do príbehu. Sám autor sa oslobodzuje od nálepky, že píše biografický film a predčasne tragicky zosnulom básnikovi Jozefovi Urbanovi.  Jeho ako autora život básnika inšpiroval k hlbšej analýze javu, ktorý je v literatúre i v dramatickom umení košato rozvetvený. Nosnom témou je  neustála prítomnosť „majstra alkoholu“ v našej blízkosti. Človek vo svojej zraniteľnosti, slabosti padá do osídiel chimér o vlastnej nedotknuteľnosti. Verí, že všetko je len hra, unavené a zranené city, a všetko vo svojom živote má pod kontrolou. Príbeh básnika je jasným dôkazom, že tomu tak nie. Ondrejovi Kalamárovi šlo o to, aby sa osud jedného z milióna stal mementom. Včas sa zastaviť  a vrátiť sa späť, pokým sa dá. Lebo ako sám autor hovorí ústami jedného zo svojich hrdinov, od istého okamihu je návrat nemožný. Jestvuje už iba dno a „rieka mŕtvych...“

Pivo u Chárona je komorný príbeh v celej svojej kompletnosti. Je to výpoveď ľudí, ktorí sú zodpovední za svoje činy, ľudia čo burcujú, neraz sklamú, ľudia čo by mohli pomôcť, ale postavia sa bokom.

Za každý čin je pripravená odmena i trest. To autor signalizoval už v počiatkoch rodiaceho sa príbehu. Už samotný názov filmu nijako neskrýval pointu, ku ktorej príbeh smeroval. K nezvratnému koncu. Nie je to životopisný film, a predsa sa s hrdinami a ich osudmi možno plne stotožniť. Ondrej Kalamár vedel presne o čom píše a pritom sa vyhol zbytočnému moralizovaniu. Je to príbeh, ktorý sa mohol odohrať kdekoľvek, ktokoľvek sa mohol stať jeho ústrednou postavou. O to je vzácnejšie, že divákovi priblížil jeden z takých nešťastných osudov cez známu umeleckú osobnosť, akou básnik Jozef Urban nepopierateľne  bol.

Myslím si, že i režisér Tomáš Magnusek plne pochopil, že Kalamárov príbeh nie je na veľké plátno. Komorný a tragický príbeh si vyžaduje viac intimity medzi divákom a umeleckým dielom. Na televíznej obrazovke by aj vďaka kamere plnej detailov mohol film pôsobiť ako zrelé dielo skúsených autorov. Kameraman pochopil, že ide o skladačku, že jednotlivé obrazy napokon vytvoria celistvý obraz a tomu podriadil svoje videnie. Práve v tom vidím istý pozitívny rytmus deja, ktorý zaujme a určite diváka nenudí.

 Akú príležitosť ponúka scenárista i režisér hercom? Zaujímavá skúsenosť sa na malej ploche  prezentovať celou škálou hereckých kreácii. To tajomno, ktoré mal na mysli Kalamár, na plátne vyšlo. Úloha Chárona bola naozaj mementom pre nás všetkých.

Nie nevyhýbam sa hodnoteniu hereckých kreácii, nie, ale uveril som im. Iba som sa pozastavil nad istými dialógmi, ktoré akoby zašušťali papierom, ale neskôr som si uvedomil, že na tak malej ploche sa naozaj nesmie plytvať slovami a naplno sa musí dať vyznieť myšlienkam. Tie texty smerovali k jednému, práve k tej pravde o našej zraniteľnosti. Isteže, literárny scenár sa  mohol nakrútiť aj v oveľa búrlivejšom tempe, akým žil Urban život, ale režisér zvolil svoj rytmus, pretože to nebol film o básnikovi, bol to film o všetkých, ktorým sa nepodá pomocná ruka včas, keď ju najviac potrebujú.

Mám pocit, že spočiatku som bol máličko skeptický k voľbe hereckého obsadenia. Vychádzal som z empírie istých faktov americkej filmovej a televíznej produkcie. Býva zvykom neobsadzovať do filmov hercov, ktorí sa objavujú v nespočetných tv. seriáloch. Konkrétne pri sledovaní istého amerického filmu s nepopierateľnými kvalitami, mi vadil herec, ktorého som videl v množstve sitcomoch...Nevidel som teda film, ale vnútorne som v spomienkach vnímal sitcom...I vo filme Pivo u Chárona som zneistel pri mene Roman Pomajbo, ktorého mám ako divák  zaškatuľkovaného ako úsmevný nezmar televíznych relácii a zábavných programov. Musel ma vo filme presvedčiť, že má naviac, že dokáže stvárniť aj náročnú charakterovú postavu. Viac menej sa mu to podarilo, ale musel som sa oslobodiť od toho ako poznám Jozefa Urbana i Romana Pomajbo...Zvládol som to. I postava, ktorú stvárnil Ondrej Kalamár nebola pre mňa filmovou postavou, bol to Ondrej sám...Taký, akého poznám, taký ako aj v civile nosí úžasné imidžové viazanky. Vniesol do príbehu svoju múdrosť i skúsenosť. Nemusel sa štylizovať, bola to postava rýdza.

Z praxe osobne viem, aké ťažké je urobiť transkripciu literárnej románovej predlohy, románového príbehu do filmovej podoby a literárneho scenára. Platia ti iné pravidlá, navyše film má istý vymedzený čas, čo román nemá, a tak skratka je jedinou schodnou cestou. To sa autorovi scenára podarilo, nerušilo ma to, práve naopak, prechádzal plynule z obrazu do obrazu. Nedá mi nespomenúť postavu Chárona, stvárnenú Robom Rothom...Nemám čo dodať. Bravúrne, s minimalistickými hereckými prostriedkami. Nevieme, akú podobu má Cháron , to sa dozvieme až vtedy, keď to nebudeme už mať komu povedať. Sivovlasý unavený starec, jasnozrivý mladík, či zrelý muž...? Skutočne priamo ako zo života je rozpísaná scéna rodiaceho sa abstinenta, ktorý sa snaží začať po omyloch nový život, ale nie je to jednoduché. Priateľ Tono, ktorého s bohorovným kľudom zahral sám režisér Tomáš Magnusek je nositeľom hrdinovho svedomia. On má právo hodnotiť jeho činy i dušu, lebo je priateľ.  Podobne i ona narába s hereckým registrom veľmi opatrne. Dokonca až tak opatrne, že svojou vyslovenou pravdou zvádza naoko vyliečeného hlavného hrdinu k negatívnej reakcii. On nie je dôvodom zlyhania, iba ventilom, spúšťačom ľudskej slabosti. Výsledkom je pravda, ktorá zabíja dušu. Takú pravdu dokáže vysloviť iba priateľ. A vieme, že pravda sa nedobre počúva, a nie vždy je reakcia na pravdu adekvátna jej hodnote. Dáva nám nahliadnuť do nášho vnútra, zapína sebaobranné reflexy, smeruje k úniku...A na konci je smrť. Trochu neisto mi pripomínala herecká kreácia Lukáša Latináka...Osobne ma nepresvedčil, možno to pripísať režijnej nepozornosti. Najťažšie je zahrať opilca a blbca...Vtedy musí byť herec absolútne presvedčivý, žiadna polovičatosť sa neodpúšťa. Cesta vlakom i vytriezvenie niekde na stanici v Poľsku bola šanca na skutočný herecký koncert. Žiaľ, nevyužitá...Možno nevychádzala z osnov scenára...Ženská postava bola málo akčná, neverím, že sa žena díva, ak jej milovaný padá na dno. Neverím, že je ľahostajná...Múdra a milujúca žena o život svojho partnera viac zabojuje, možno i viac ako o svoj vlastný život. Viem, ženské úlohy sa v komorných príbehoch  nepíšu ľahko, ale i tak...Možno je to iba moja slabosť na písanie ženských úloh, lebo žena musí veriť, že postava koná naozaj ako žena. O ženách premýšľame viac v iných rozmeroch, ako sú ich duše. A to je škoda...Trochu preštylizované boli dialógy s maliarom, ktorého si v epizódke zahral Jan Kanyza...Snáď by to chcelo viac režisérskej invencie, ateliér je kúskom maliarovho tela, a veľa sme sa o ňom nedozvedeli...Ale to napokon ani nie je nosná téma, ale príbeh by to oživilo. Z vlastnej praxe poznám ten pocit, keď navštívim niektorého z mojich priateľov maliarov v ich ateliéroch...Vstupujem do chrámu tajomstiev, kúziel, fantázie, múdrosti, vstupujem do chrámu ticha...a blaženosti. Je to môj sugestívny pohľad.

     Česko-slovenský film Pivo u Chárona je na svete a je nutné ho akceptovať ako súčasť modernej kinematografie.

                                                              Mgr.art Vlado JAVORSKÝ